Ak niekto zomrie, treba zastaviť hodiny v dome.

Povera má základ v minulosti, keď ľudia zomierali doma a často trvalo veľmi dlho, než sa k nim dostal lekár. Preto sa zastavili hodiny, aby lekárovi vedeli povedať presný čas smrti.
Ani nie tak dávno, v dome kde niekto zomrel, nebohý ležal v „prednej“ izbe. Obyčajne tam boli dve okná a na stene medzi oknami bolo zavesené zrkadlo, kým na múre, najčastejšie vedľa sedliackej pece, boli hodiny s kyvadlom. V čase úmŕtia člena rodiny, domáci zastavili kyvadlo, zrkadlo prikryli čiernou látkou. Zastavovanie hodín bolo aj symbolickým akceptovaním skutočnosti, že nebohý prešiel z časnosti do večnosti, čiže jeho čas sa zakončil. Preto sa zastavovanie hodín pri úrmtí dodržiava aj dnes.
Kedysi sa čas meral dňom, nocou, ročným obdobím… a v reči nám zostalo: „jeseň života“.
„Pradie na poslednú“ siaha hlboko do našej minulosti, až ku slovanskému božstvu Mokoša, ktorá spriada životnú niť pre každého.
Dĺžka času sa merala aj dĺžkou horenia sviece, preto sa hovorí: „dohorela mu svieca“.
Od čias, hodín na kostolných vežiach sa reč obohatila aj o „odbila mu posledná“.